A potom začnem stúpať nahor. Na Hrebienku odkladám prebytočný odev do batohu a odetá len v tričku nastavujem tvár slnku. Hreje. Slnečné lúče prenikájú skrz kožu dovnútra, rozpaľujú bunku po bunke. Na Skalnatom plese s potešením zisťujem, že nepremáva ani lanovka z Tatranskej Lomnice a ja si môžem v tichu, bez prítomnosti ostatných ľudí vychutnať bezveterné, slnečné, jasné, novembrové ráno v horách.
V mysli sa vraciam 20 rokov dozadu, vidím neposedné malé dievčatko pobehujúce sem a tam po snehu vnímajúce prudké slnečné lúče rozlievajúce sa v tele a oslepujúce zrak. (Áaach, to slnko je stále to isté a to malé dievčatko vo mne tiež!)
Na Veľkej Svištovke sa stretávam s ostatnými a spoločne obedujeme. Emily, Guillame a Ramos rozprávajú zážitky z výstupu z Brnčalky, sledujeme ľudí korčulujúcich sa na zamrznutom Zelenom plese v tienistom údolí a potom pomaly zostupujeme.
Nocľah nám poskytuje Zamkovského chata. Sliepňajúce svetlo vo vnútri (vodná turbína produkujúca elektrinu vzhľadom na nedostatok zrážok si čerpá nútenú dovolenku) dotvára čarovnú atmosféru. Študujúc históriu chaty skrz obrazy na drevených stenách popíjame varené víno, čapované pivo a konzumujeme pečenú klobásu, guláš, parené buchty a čokoládu. Večer je príjemne dlhý, pokojný, každému čosi napĺňa dušu- či už sympatické devy pri vedľajšom stole alebo chlad omíjajúci tvár vykrútenú nahor sledujúcu hviezdy na jasnej nočnej oblohe.
Ráno v tichu kráčame na Terinku. Slnko je náš verný spoločník, dôsledne sa nám pokúša vynahradiť teplé nedeľné objatia a dlhé leňošenie v posteli, ktorých sme sa tentokrát dobrovoľne zriekli. Na striedačku sledujeme more bielych mrakov v doline a majestátne tatranské končiare nad nami. Míňame Terryho chatu aj s jeho chatármi, ktorí stále nepochopili, že zákazník a návštevník hôr nie je zákonite nepriateľ a stúpame k Modrému plesu.
Obedujeme. Na zamrznutom plese vo výške 2205 metrov hráme petanque. Chalani pózuju na snehu odetí len do pol pása. Kocháme sa farbami okolitej prírody- modrou oblohou, bielymi snehovými jazykmi, hnedými zoschutými rastlinami, sivými skalami. Dýchame z plných pľúc. Smejeme sa. Nostalgicky spomíname. Na blízkych, ktorí sú ďaleko, na ľudí, s ktorými sme tu kedysi boli. Nikomu sa nechce odísť, preto zároveň plánujeme ďalšie úlety z civillizácie.
Zostupujeme. Najprv pomaly, vychutnávajúc si slnko a každý okamih pobytu v horách. A potom zrýchlime, snažíme sa pocit nevôle zo zostupu prekryť fyzickou bolesťou. Utekáme. Vpred.
Vo vlaku ihneď zaspávam. Vraciam sa späť do výšin, sledujem vrtko sa pohybujúce kamzíky na končiaroch. Pozrite, aký je tamten rýchly! Nepolapiteľne pobehuje po skalách vysoko nad nami. A znenazdajky zmizne na druhú stranu.
Už ho nevidíme a zrejme ani nikdy viac nezazrieme. Stratí sa nám z očí, okamžik sa rozplynie ako veľa okamihov pred ním i po ňom.
Ktosi ma zobúdza. Práve sme dorazili na Hlavnú stanicu v Bratislave. Prší.
