Ráno vstanem a v kúpelni sa rozhodujem, ktorú z dvoch zubných pást a kefiek použijem. Pri odchode z domu v duchu kombinujem dopravné informácie so zvyčajným množstvom áut na jednotlivých úsekoch bratislavských dopravných tepien v danú hodinu a vyberám trasu, ktorou pôjdem. V obchode zakaždým uvažujem, pri ktorej pokladni budem platiť, nech už sú moje rozhodovacie kritéria akékoľvek. Pravidelne si vyberám, ktorým čajom uspokojím svoje náročné chuťové poháriky.
Rozhodujeme sa všetci, prečo o tom teda píšem? Pretože som si minule uvedomila, že milujem rozhodovanie. Vyhľadávam rozhodovanie.
Za radosť z rozhodovania vďačím, paradoxne, spoločnosti. Spoločnosť mi nalinkovala môj život, určila mi, ako sa správať, dáva mi prostredníctvom rôznych indícií vedieť, že mám pracovať, zarábať bubáky a rozmýšľať nad založením rodiny. Inými slovami, ponúka mi viac či menej pohodlný život bez toho, aby som sa musela rozhodovať kam smerovať. Ponúka mi okovy, mimoriadne pevné, ktoré mi sčasti poskytnú bezpečie. Neviem, či tie okovy dokážem prelomiť. Kým to zistím, budem sa aj naďalej rozhodovať len-tak, pre radosť.
Budem aj naďalej nosiť do práce dlhé nohavice, vďaka ktorým sa môžem ráno rozhodnúť, aké ponožky si obujem. Svetlomodré s Bartom varujú pred bojovnou náladou, zelené znamenajú, že sa cítim ako vodník bez vody a oranžové si dávam vtedy, keď mám chuť zopnúť si vlasy do dvoch copov a na koni sa vydať na návštevu Pipi dlhej pančuchy.
