Viem, že som mala rezolútne odmietnuť. A ty si vedel, že to nedokážem.
Stretli sme sa. Povedal si mi, že dobre vyzerám. Ja som pochválila tvoj nový sveter. Najedli sme sa a rozprával si mi o víkende u starej mamy. Pozdravuje ma.
Na jej záhrade medzi tujami hniezdi trasochvost. Odfotil si mláďaťá, aby som videla, aké sú roztomilé. Dostal si ma- rozplývam sa nad nimi, vyzvedám detaily.
Pozoruješ ma, ako sa smejem očami. Chvíľu mlčíš a potom mi povieš, že mláďatá zožrala mačka. Ostalo len prázdne hniezdo. To, čo bolo, už nie je. Vraví sa tomu kolobeh života.
Krutosť? Nie život. Ani som nezosmutnela.
Zaplatíme. Nemáš drobné, ospravedlníš sa a povieš, že nabudúce pozývaš ty. Nabudúce? Navrhneš spoločný víkendový výlet niekedy v júni. Klopím zrak a snažím sa zmobilizovať svoje racio. Nakoniec však prikývnem.
Odchádzame. Posledný pohľad v spätnom zrkadle.
Čaká ma nový týždeň. Pracovné povinnosti, francúzština, známi, kino, víkend u rodičov. Pribudnú fotky z oslavy prvého svätého prijímania môjho krstného syna. Kopec radosti, noviniek, nápadov. V duchu ti o tom všetkom budem rozprávať. A budem podvedome čakať, kedy sa tvoje meno objaví na displeji môjho telefónu. (Sama neviem prečo. Ani či sa na ten okamih teším alebo sa ho bojím.)